Saranghae Oppa 1. Kapitola

26. října 2012 v 19:31 | Ji~Ah
"Joj to je nuda.." Povedala som si počas poslednej hodiny matematiky. Nevedela som sa dočkať na posledné zvonenie, kedy nám naša matematikárka dá voľnosť. Nervózne si poklepkávam nohou a počítam si v duchu posledné sekundy do zvonenia. Pred sebou mám otvorený zošit, kde sú samé kresbičky návrhov, od oblečenia po topánky, tváre dievčat, ktoré majú vlasy učesané alebo nafarbené na nejaký extrém alebo moje obľúbené - ovečky, ktoré si dávajú pusu. Od začiatku školského roka mám v zošite asi len desať príkladov, pokiaľ i to nie je veľa. Divím sa tomu, že z matematiky a celkovo v škole mám dobré známky. Nie jeden spolužiak či spolužiačka mi povedali, prečo som prestala chodiť na výtvarnú. Vždy im na to len odpoviem, že tanec ma baví viac a že keď tancujem, vkladám do toho seba, a že na výtvarnej ma to už moc nebavilo. Prevrátim list, keď učiteľka prechádza okolo a tvárim sa, že počítam. Zastaví rovno vedľa mňa a pozerá, či to mám rovnako ako na tabuli. Všimnem si, že jej vlasy sa kyvu, čo znamená že krúti nado mnou hlavou. Hlavu schovám medzi ramená a všetko vyčiarkam. Pozriem na tabuľu a rýchlo všetko opíšem.


Pri písaní poslednej číslice započujem ten nádherný zvuk školského zvončeka, ktorý konečne ohlasuje slobodu zvieratám. Teda, sloboda žiakom. To by nebola matematikárka, kebyže nás nenechá po zvonení kvôli domácej úlohe. Rýchlo sme si ju zapísali a ja rýchlosťou svetla som sa pobalila a vyšla z triedy.
Za mnou sa hrnula banda deciek, ktoré šli na obed tak ako i ja. Zrýchlila som krok, aby som tam bola čo najskôr a aby som nemusela dlho čakať na obed. A tiež sa mi podarilo dostať sa skoro až dopredu. Vzala som si tácku, potom príbor a šla som si pre obed. Polievky nejem, lebo mi tie školské moc nechutia. Posadím sa za stôl a pomaly začne prežúvať jedlo. Ani sa nenazdám a náš obľúbený stôl je plný. Prišla aj Nika, Miriama, Magdaléna, Karolína i Lesia. Naša "slávna" šestka. Každý na škole vie, že za náš stôl si nesmie sadnúť. Nie že by sme boli nejako namyslené, ale prosto to tak je. Pozrela som smerom na Lesí, ktorá načrtla tému tréning.
"Takže dnes ešte musíme docvičiť ten spev a tanec.. Dúfam že dnes môžete všetky." Povie a každá prikývneme. Ja pomaly dojem a ide odniesť svoju tácku. Bývam najďalej, tak baby vedia, že chodím z obedu skôr ako oni. Zoberiem si zo šatne svoju najúžasnejšie školskú tašku - školskú tašku SHINee. Hodila som si ju cez plece a šla som rýchlo domov.
Bola to fakt makačka, ale zvládla som to. Doma som sa trošku vydýchala, nachystala si veci na tréning, veľkú fľašu minerálky a pomaly idem na tréningovej haly, čo máme v meste. Chodíme na tanečnú, no vždy na začiatku a na konci cvičíme my ako skupina. Preto som vždy tak uťahaná. V meste počkám na baby, kým prídu. Za tím si zájdem na zmrzlinu a obzerám sa okolo seba. Milo sa usmievam na ľudí, polovička mesta ma zdraví a ja ani neviem kto to je. Postavím sa pred dvere tréningovej haly a čakám na baby. Každú chvíľku pozerám na mobil, či náhodou nemeškajú. Ale to by neboli ony, kebyže nemeškajú.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama